Zuzka Šulajová - Džínsový denník

28.08.2011 10:17

27. 10. – PONDELOK

 

11.18

Do triedy vošla Púťová – mali sme mať dejepis – a hneď spustila: „Váááženííí študenti! Dobre viete, že v stredu máááte maškarnýýý ples! Začína sa až o siedmej večééér, to znamenááá, že máte normááálne vyučovaniééé!“

Ozvalo sa nesúhlasné mrmlanie.

„Vo štvrtóóók a piatóóók sú už prááázdniny! Ale v pondelóóók tretieho novembra vás tu všetkýýých chcem mať! Rozumenóóó?“

„A do koľkej bude ples trvať?“ opýtala sa Erika.

„Do štvrtéééj ráno. Samozrejmééé, že odísť môžete kedykoľvééék.“

Erika sa spokojne usmiala a žmurkla na Filipa. Ten na to zareagoval len miernym zdvihnutím hlavy. Gabriela si to našťastie nevšimla. Naozaj by ma zaujímalo, či to s ňou myslí vážne, alebo nie.

Všimla som si aj Maťu. Je dosť namrzená – vyzerá to tak, že nebude mať partnera. Teda ak si nezoženie nejakého kamaráta tak ako ja.

12.37

„Paula, už máme hotové šaty!“

„Áno?“ vyskočila som.

„O siedmej si ich máme prísť vyzdvihnúť.“

„Fajn, prídem k tebe domov a pôjdeme spolu, dobre?“

„V poriadku. Som zvedavá, ako v nich budeme vyzerať!“

„To mi hovor. Normálne sa trasiem.“ Usmiala som sa.

Ani sme si nevšimli, že spoza našich chrbtov sa vynorila Tamara: „O akých šatách to hovoríte? Ježišmária, to myslíte vážne, že chcete ísť na ples?“ Tvárila sa nadmieru vydesene.

„Ten ples je predsa pre každého,“ ohradila sa Gabriela.

„Ale iste, to ja dobre viem! Len sa bojím, aby ste neboli na posmech, keď nebudete mať partnerov. Alebo už máte nejakých pripravených?“

Zjavila sa aj Erika. „Výborná otázka, Tamara,“ pochválila ju uznanlivo.

„Viete čo? Ja tu budem mať takého pekného chalana, že prasknete od závisti!“ odsekla som nazúrene. A v podstate som neklamala, Rišo je veľmi pekný.

„A nie náhodou od smiechu?“ vyprskla Erika.

„A čo ty, Gabriela?“ otočili sa k nej.

„Filip vám to nepovedal?“ usmiala sa prefíkane.

„A čo ako?“ spýtala sa Erika, ale úsmev z tváre jej už zmizol.

„Požiadal ma, aby som išla s ním!“ odvetila Gabriela víťazoslávne.

„To nie je možné... Ja som si ho... rezervovala!“ zrevala Erika.

„To nie je môj problém, dievča. Asi sa mu nepáčiš natoľko, aby obetoval svoj čas pre takú nafúkanú zbohatlíčku, ako si ty!“

„Toto mi zaplatíš. Prisahám na všetko, čo mi je sväté, že tieto slová trpko oľutuješ!!!“ zrevala a odišla. Ja som sa normálne zľakla a Gabriela si to všimla.

„Bez obáv,“ povedala mi. „Čo také by mi mohla urobiť? To má z tých telenoviel.“

„Myslíš, že nejaké pozerá?“

„Vyzerá to tak.“

Ju to vôbec nerozhádzalo! Keby som tak mohla byť ako ona... milá, veselá, múdra, šikovná a vyrovnaná!

13.36

Bola som sa pozrieť na internet a popritom som chrúmala jablko. (Bolun tu nie je, tak som si to mohla dovoliť, lebo inak je v IVT-čku zakázané jesť.) Videla som ho niekam ísť, asi si šiel rýchlo niečo vybaviť. Máme s ním mať chémiu... Bodaj by sa nevrátil! Takže som si trošku písala s tým otravným Hoodom.

HOOD: Ahoj, Paula! Čo je? Prečo si nenapísala? Nepáčila sa ti moja básnička?

JA: Bol z toho pekný malér, lebo ma načapal Bolun a riadne sa naštval, vieš? Nemá ma rád. (Radšej som mu nenapísala, že tá básnička bola trápna. Keby mi ju poslal Patrik, ovládnem sa. Ale ani tak by sa mi nepáčila.)

HOOD: Tak to ma naozaj mrzí. Nechcel som ti spôsobiť problémy... Odpusti mi to, prosím ťa! (No ježiš, aby sa nerozplakal.)

JA: Už sa stalo, upokoj sa.

HOOD: Vďaka... Čo hovoríš na ten ples?

JA: Veľmi sa teším!

HOOD: Čím budeš?

JA: Dámou z vyššej francúzskej spoločnosti. A ty? 

HOOD: To ti nemôžem povedať.

JA: Ach, prepáč, zabudla som, že sa hráš na tajomného.

HOOD: Nevadí. A máš spoločnosť na tanec?

JA: Áno, mám.

HOOD: A koho?

JA: Nepoznáš ho. Nie je z tejto školy a okrem toho, na plese ho uvidíš.

HOOD: Hm...

JA: Čo je?

HOOD: Pukne mi srdce, keď ťa uvidím s iným.

JA: Aha, iste. Idem už do triedy. Čau. (Ešte jedno jeho slovo a odpadnem!)

20.41

Šaty sú krásne. Ako pre princeznú! Keď som ich videla, takmer som odkväcla so slovami: „To si mám obliecť?“ A moja mama povedala: „A to mám zaplatiť?“ Boli drahé, to je pravda. Ale mám aj nádhernú parochňu... Jediné, čo ma trápi, sú topánky a mejkap. Zmučene som teda sedela v obývačke a špekulovala, ako to urobiť, až ku mne pritrielila Libuša: „Jééé, Paula, máš nádherné šaty! Škoda, že nemáme rovnakú veľkosť hrudníka... Nevpratala by som do nich prsia...“

„Smola... Lenže ja neviem, aké topánky si mám obuť, nič sa mi k nim nehodí!“ zaúpela som.

„Ja ti požičiam!“ zvolala dobrosrdečne.

Takmer som od radosti odpadla. Letela som za ňou na chodbu. Vyhrabala z komody krásne bledomodré sandále na päťcentimetrovom, celkom tenkom opätku. Sú akoby šnurovacie, veľmi pekné.

„Mne sú už malé, tebe by mali byť akurát. A keďže ja si od teba stále niečo požičiavam, darujem ti ich.“

„A čomu vďačím za tú ochotu?“ usmiala som sa.

„Dnes sa ma Maťúčik spýtal, či by som sa za neho nechcela vydať... Ale pssst!“ upozornila ma rýchlo, keď videla šok v mojej tvári a správne usúdila, že sa chystám vykríknuť na celý dom.

„Panebože... Už?!“ spýtala som sa teda pošepky.

„Nie! O dva-tri roky.“

„Ach tak! Fantastické...“ prikývla som. „A súhlasila si?“

„Áno...“ zasnila sa. Po troch sekundách sa prebrala a pozorne si ma prezrela: „Má ťa kto namaľovať?“

„Sľúbili sme si to s Gabrielou navzájom.“

„Ja ťa namaľujem!“ (Asi by ju mal žiadať niekto o ruku častejšie!) „A namaľujem aj Gabrielu!“ navrhla.

Tak som zistila, načo je dobré mať šťastne zaľúbenú sestru... Bola som jej taká vďačná, že som ju normálne vystískala..."