Rasťo Piško - Bohémska kolonáda

28.08.2011 10:55

...Omša sa už začala. Chrám bol plný. Ľudia stáli v úzkej chodbičke medzi lavicami, dokonca sa tlačili aj v predsieni. Cyril začul krátke zazvonenie, šum a praskot drevených lavíc. Nebolo pochýb, že veriaci pokľakli k modlitbe. Malčík sa mu stratil z dohľadu. Stačil si ešte všimnúť, ako sa zmenila jeho tvár. Líca mu zaliala červeň, oči nadobudli matný lesk. Ticho sa vnoril medzi tmavé postavy a zmizol v kostole.

On sa dnu nehrnul. Zostal stáť vonku a zapálil si. Nikto sa o neho nestaral. Nakoniec, dvere chrámu boli dokorán. Na stene v predsieni si všimol dva malé reproduktory. Počúval monotónnu melódiu modlitby a v duchu si začal opakovať Otčenáš. Usmial sa. Uvedomil si, že niektoré veci, ktoré sa človek naučí v detstve, sa mu navždy vryjú do pamäti. Pre neho bol Otčenáš čosi ako detská riekanka. Ako Kolo kolo mlynské... alebo Varila myšička kašičku... Nebolo v tom rúhanie alebo výsmech. Modlitba mu neprinášala nádej ani útechu. Bola pre neho iba spomienkou na detstvo, ktoré bolo šťastné.

V reproduktoroch zapraskalo, odhodil cigaretu. Potom sa zahanbil, lebo si všimol veľký  plechový popolník, ktorý stál povedľa. Poobzeral sa, a keď zistil, že ho nikto nesleduje, zdvihol ohorok a vhodil ho do nádoby.

V reproduktoroch zahvízdalo. Zakryl si uši, zalomcoval ním tichý smiech. Aj veriaci ožili, niektorí sa usmiali a vymenili si stručné poznámky. Mal takéto situácie rád. Zo srdca nenávidel pátos, ktorý zastiera skutočný obsah slov. Teatrálnosť, ktorá nahrádza prázdnotu okamihu či rituálu.

"Drahí bratia a sestry," ozvalo sa z reproduktorov.

Uškrnul sa. Toto bolo na neho priveľa. Pripadal si ako na straníckej schôdzi. Zapálil si ďalšiu cigaretu. Odhadoval, že bude musieť vyfajčiť ešte aspoň dve, kým sa to celé skončí.

"Pýtam sa, načo ste sem prišli?!" zahrmel rozhnevaný hlas.

Spozornel. Farba hlasu sa mu páčila. Jemne zachrípnutý barytón. Správne nasadenie. Dobrá  intonácia. Zahasil cigaretu a podišiel k dverám. V chráme vládlo desivé ticho, reproduktory šumeli.

"Pýtam sa vás, ktorí ste sem prišli zo susedných miest a okresov," ozval sa barytón.

Musel uznať, že pauza, ktorú farár urobil, bola veľmi pôsobivá. V chráme nikto ani nedýchal.
"Prečo nejdete do svojich kostolov?! Neveríte svojim dušpastierom? Myslíte si, že tu sa dozviete niečo iné ako tam?"

Kňaz bol dobrý rečník, o tom nebolo pochýb. Zmocnila sa ho zvedavosť. Bolo to ako túžba uvidieť herca, ktorý nečakane vniesol do nudnej hry napätie a život . Oprel sa lakťom do najbližšie stojaceho človeka. Ten, na jeho prekvapenie, uhol. Pomaly sa vnáral do nehybného davu, až zastal na prahu.

"Alebo sa vari bojíte, že vás uvidia vaši susedia či nebodaj nadriadení? Hanbíte sa za svoju vieru?!"

Farárov hlas hrmel ako v súdny deň. Cyril k nemu vzhliadol na kazateľnicu. S údivom si všimol, že dušpastier vyzerá ako závozník. Územčistý, hranatý, husté prešedivené vlasy   ostrihané na ježka. Kňazský ornát mu bol pritesný. Stál na kazateľnici a obrovské kubistické ruky, aké svojim robotníkom kreslil Vincent Hložník, zatínal vpäsť.

"Myslíte si, že sa tu, kde vás nikto nepozná, pomodlíte, dostanete rozhrešenie a bude  vám odpustené?! A potom sa opäť vrátite do svojich domovov, na pracoviská a ďalej budete tajiť svoju vieru? A slúžiť diablovi?!"

Pristihol sa, že má otvorené ústa. Takáto kázeň sa mu páčila. Napätie v kostole by sa dalo krájať. Farár si odkašľal, opakom ruky si utrel široké čelo. Vyzeral ako ťažko pracujúci človek po päťdesiatke.

"Boh nestojí o farizejov," vyhlásil tvrdo. "O takých, ktorí veria len vtedy, keď je to pre nich výhodné. Či vari neviete, čo podstúpili prví  kresťania pre vieru v Boha? Rímsky cisár ich hádzal levom! Akých levov sa bojíte dnes?!"

Kostol sa premenil na panoptikum voskových figurín. Nikto sa neodvážil ani hlesnúť. Cyril stál ako obarený. Farár na kancli sa ostro pozrel na svoje ovečky. Takmer všetky mali hlavy sklonené k zemi. Znova si odkašľal a o čosi miernejšie pokračoval...