Marek Krajňák - Ozyrisov denník

28.08.2011 15:57

„No dobre teda, som denník astebrama Ozyrisa.“

„Nie, to nemôže byť pravda. Mne sa to len sníva! Hovoriace predmety predsa existujú len v rozprávkach. Tobôž už nemôžu jestvovať hovoriace denníky!“ zapchal si uši Matúš a opakoval dookola to isté. Ibaže v okamihu, keď pristúpil k stolu a hodil sa na stoličku, opäť začul hlas.

„Opatrne mladý muž! Ja nie som len tak hocikto,“ ozval sa hrubý hlas, ale keďže „pery“ denníka sa ani neotvorili, nemohol to byť on. Ale kto potom?

„Kde si?“ zašepotal Matúš.

„Čo si povedal?“ ozval sa pravdepodobne nahluchlý neznámy číslo dva.

„Vravím, že kde si?“ opýtal sa ešte raz Matúš, teraz už poriadne nahlas.

„Dobre, dobre. Možno som trošku nahluchlý, ale zato ma ešte nemusíš pripraviť aj o tie zvyšky sluchu, ktoré mi ostali. Skús sa ty dožiť dvestopäťdesiat rokov a vtedy sa uvidí,“ ohradil sa hlas.

„Nehnevaj sa. Nechcel som, len mi konečne prezraď kde sa skrývaš.“

„Trošku sa otoč a potom uvidíš,“ povedalo neznáme čudo.

Matúš Martinko opatrne otočil hlavou a takmer zmeravel na mieste. Jeho pravé oko zachytilo akýsi drevený, zvráskavený úsmev. Áno, ten úsmev bol skutočne drevený, pretože ten komu patril, bol tiež z dreva. Nebol nik iný ako stolička, ktorá už tiež mala svoju mladosť za sebou, pretože stála poriadne už len na dvoch nohách.

„Nie, toto je len sen! Toto sú len výmysly! To bude tou mojou hlavou. Asi má Jerry pravdu, že nemám na tejto škole čo robiť,“ nahováral si Matúš samé hlúposti.

Pravda však bola celkom iná. Matúš Martinko de Noir nebol chorý. Nebol ani blázon a už vôbec menejcennejší než hociktoré iné dieťa v škole. Matúš bol proste VÝNIMOČNÝ! Nielen svojím výzorom, ale aj tým ako sa správal. A v neposlednom rade tým, aké mal poslanie... Človiečik, ktorý vyčnieval z radu pochybných kamarátov a to len preto, že sa nesprával tak ako oni. No ale kde by tento svet spel, keby boli všetci ľudia rovnakí?...