Katarína Tholtová - Nočné motýle

28.08.2011 12:10

Ema vyšla na ulicu do hustého dažďa a vedela, že nemôže ísť domov. Potrebovala miesto, kde by sa mohla vyplakať a nikoho pritom neobťažovať. Vošla do najbližšej kaviarne a objednala si kávu. Čašník sa na ňu usmial a prikývol. Položila na stôl zošit a pero, aby bolo jasné, že sa ešte vráti, a so zvyškom vecí sa presunula na toaletu a na pár minút nechala slzám voľný prietok. Potom ich zastavila, umyla si tvár studenou vodou a pozrela do zrkadla. Raz jej niekto povedal, že je pekná, keď plače. Možno to aj bola pravda. Oči jej žiarili, líca a pery mala červené. Zvyčajne vyzerala skôr zodpovedne a seriózne, teraz pôsobila o niečo živšie. Aj čierne oblečenie jej svojím spôsobom pristalo. Pekne kontrastovalo s jej svetlými vlasmi a zelenými očami.
Utrela si tvár a vrátila sa k stolu. Káva tam na ňu už čakala. Vytiahla z kabelky knihu, otvorila ju na náhodnej strane a položila pred seba. Neplánovala čítať, len chcela vyzerať, že niečo robí. Aby nepôsobila čudne. Mechanicky popíjala kávu a pozerala pred seba. Keď čašník prechádzal okolo, opäť sa na ňu usmial. Úsmev opätovala a naoko sa zahĺbila do knihy.
„Ako sa máš?“ spýtal sa čašník nenútene.
„Ale celkom dobre, ďakujem.“
„Piješ hrušku? Daj si na mňa, dnes mám narodky, tak tu trochu oslavujem,“ navrhol.
„Ehm... nie, ďakujem, ale všetko najlepšie.“
„A chodíš niekedy von, niekam sa zabaviť a tak?“
„No... niekedy, keď mám čas.“
„Tak by sme mohli cez víkend niekam skočiť, čo myslíš?“ úsmev sa mu ani na chvíľu nestratil z tváre.
„Môžeme,“ odpovedala, no okamžite rozmýšľala, ako by sa tomu vyhla.
„To by bolo fajn, tak sa už teším,“ konštatoval a vrátil sa k práci.
Bol taký milý, pomyslela si. Milý spôsobom, akým vedia byť milí len šťastní ľudia. Spokojní, takí, čo nemajú toho priveľa, nemajú sa čím trápiť. Akurát ona by mu chýbala k šťastiu! Vedela, že s ním nikam nepôjde, no nedokázala ho odmietnuť. Čo by na to povedali jej rodičia – keby chodila s čašníkom? A jej kamarátky! To by nemohla. No ako sa tomu vyhnúť?
Ani nezbadala ako, šálka kávy sa postupne vyprázdnila. Čašník sa pri nej zjavil takmer okamžite.
„Prinesiem ti ešte niečo?“ spýtal sa.
„Ešte jednu kávu poprosím,“ objednala si. Potrebovala čas, aby si premyslela stratégiu úniku.
„Nemala by si to s tým kofeínom preháňať,“ radil jej.
Ešte s ním ani nemala rande, a už jej hovorí, čo má robiť. Hneď pocítila potrebu poslúchnuť ho, povedať, že má pravdu, že chce radšej minerálku. Ovládla sa, previnilo sa usmiala a opäť predstierala, že číta. Ako sa len odtiaľ dostane? Čo ak si od nej vypýta číslo?
Jej predtucha sa naplnila. Nadiktovala mu číslo a odvtedy prestala zdvíhať hovory od ľudí, ktorých nemala uložených v telefóne. Škoda, mala tú kaviareň rada. Teraz tam už nikdy nebude môcť ísť.
Na cestu autobusom si pustila hudbu. Akúkoľvek, bolo jej to jedno, len stlačila play a nech si jej prehrávač prehráva, čo mu je po vôli. Počúvala, čo jej odporučili kamarátky. A páčilo sa jej to. Pesničky si púšťala, aby vyplnili ticho, aby potlačili nechcené myšlienky, aby vytvorili atmosféru, ktorú šedivé, prázdne dni nemali alebo premenili smutné pocity na veselšie. K hudbe mala neosobný vzťah. Úžitkový. Keby sa o nej chcel niekto dozvedieť viac na základe jej obľúbených spevákov a ich piesní, veľa by toho nezistil.
Keď Ema vystupovala z autobusu, vo vrecku jej pípla esemeska. „Buduci tyzden chata – prides na ine myslienky, co ty na to? “ čítala na moknúcom displeji. To bolo to posledné, na čo mala vzhľadom na udalosti ostatných dní náladu. „Jasne, to znie super,“ odpísala a stlačila send.