Dominik Dán - Mucha

28.08.2011 02:03

„Pán hlavný... páán hlavnýýý! V mojej polievke pláva mucha!"

Obsluha na terase začmudenej reštaurácie viazla. Ani občasný výkrik platííím nedokázal zrýchliť slimačie tempo čašníka, nieto ešte hroziaca reklamácia. Chlapík s u lízanými, nezdravo premastenými vlasmi sa neochotne odlepil od pultu, kde pokojne fajčil a debatoval s výčapníkom, vzal nedočapované pivá, prešiel krížom cez lokál, drgol do závesu z céčiek a ocitol sa na terase. Porozhliadol sa a lenivo podišiel k stolu v rohu. Čierne nohavice sa mu na stehnách leskli od zažranej špiny. Poltopánky sa neleskli už veľmi dávno. Neuklonil sa kvôli hosťovi, pretože to, čo vystrúhal, sa úklonom nedalo nazvať ani náhodou, zohol sa iba preto, aby lepšie videl na živočícha, ktorého hosť reklamoval.

Čašník sa presvedčil na vlastné oči, vystrel sa a nenapadlo mu nič rozumnejšie, iba odľahčiť trápnu situáciu ešte trápnejším vtipom.

„No... je tam... a čo? Za päť osemdesiat by ste chceli čo, aby tam plával delfín?"

Z čela mu od kvapla kvapka potu a v pivnej pene jedného z krígľov sa urobila dierka. Všimol si to nielen čašník, ale aj hosť. Čašník akoby iba tak odtiahol ruku a päť krígľov premiestnil z pupka na bok. Nič si tým nevyžehlil. Hosť chytal obrátky.

„Tak toto je už vrchol! S takouto drzosťou som sa nestretol ani za socializmu, a to už skoro rok budujeme demokraciu! S takými ľuďmi, ako vy, sa teda ešte narobíme! Ako si môžete dovoliť robiť si vtipy z muchy v polievke, navyše, ktorú servírujete práve mne!? A čo tí ostatní, ktorým kvapkáte pot z čela do piva? Ako k tomu prídu?"

„Ľahko, za tri päťdesiat..."

To nemal povedať.

„A okamžite mi zavolajte vedúceho! A prineste aj knihu prianí a sťažností!" Čašník sa uchechtol.

„Že vedúceho! A knihu! Kde to žijete, človeče!? Sám ste mi pred chvíľou básnili o demokracii! Asi ste zabudli, že..."

Chlapík v džínach a bielom tričku mu odzadu poklepal po pleci a iba nebadane hodil hlavou k výčapu. Čašník sa prestal hádať a poslušne odcupkal. Pár hostí prestalo jesť a piť a poočku sledovali sľubne sa vyvíjajúce intermezzo.

„Pane, máte prianie?"

Hosť si ho pochybovačné premeral.

„Vy ste vedúci?"

Naozaj tak nevyzeral. Chalan sotva po maturite. Prehrabal si nagélované vlasy a jazykom si prehodil zápalku do druhého kútika úst.

„Nie. Ja som riaditeľ tohto podniku, pane. Som podnikateľ! Žiadny vedúci, žiadna kniha prianí a sťažností, žiadny raj."

„To teda máte naozaj pravdu, od raja má tento bordel veľmi ďaleko."

„Mal som na mysli Raj s veľkým er a s veľkým jé. Reštaurácie a Jedálne. Kúpil som to od nich, presnejšie kupujem, ale to je vlastne jedno! Akoby to už bolo moje! Staré socialistické podniky krachujú a teraz sme tu my," dlaň s naširoko rozovretými prstami si priložil na hruď a víťazoslávne sa porozhliadol. Partia výrastkov pri stole v opačnom rohu letnej terasy mu ukázala vztýčené palce. „Už nemusím robiť na tie kurvy komunistické, teraz robím sám na seba, do vlastného vrecka, a vy mi tu kazíte renomé a poburujete klientelu. O čo vám vlastne ide, pane?"

„O muchu! Objednal som si šošovicovú s párkom a sotva som ju pomiešal, vyplávala mucha... aha! Pozrite! Tu je! Masárka jak hovado!"

„To je dosť zvláštne, nemyslíte? Šošovicovú s párkom podávame už od rána a nikto sa zatiaľ nesťažoval, a sotva prídete vy, už je tam vraj mucha! Nie ste vy takto náhodou od konkurencie? Máme skúsenosti aj s týpkami, čo si ju prinesú so sebou a hodia ju do polievky, len aby vyvolali rozruch a odohnali zákazníkov. A samozrejme nemuseli platiť! Máte vôbec na zaplatenie, keď sme už pri tom?"

„To... čo si... dovoľujete!?" hlas sa mu začínal triasť. „Šošovicovú s párkom podávate od rána, hovoríte, a od ktorého, ak sa smiem spýtať!? Párok je scvrknutý, polievka kalná a studená..."

„Tak to by stačilo! A von!!"

Výrastkovia pri stole v rohu vstali. Jedna mamička si pritiahla detský kočík bližšie k sebe a druhá kývla na dievčatko v ružovej sukničke a privinula si ho na hruď.

Turista v kraťasoch prudko a dosť nasrdene vstal a vylial polovicu polievky na stôl. Zaťal päste, ale banda vyzývavo gániacich zmrdov ho odradila od úmyslu obhajovať svoje práva. Iba sa rýchlo zohol po batoh, prehodil si ho cez plece a bez slova prekl'učkoval pomedzi stoly.

„To je úroveň... seriem aj takú demokraciu... zlatí komančovia... sojku na vás..." frfotal, ale ani sa neobzrel a trielil na autobusovú zastávku.

„Díky," utrúsil podnikateľ smerom k stolu v rohu, „banda, máte u mňa rundu na moje triko," a vzal poloprázdny tanier.