Andrea Coddington - Židovka

28.08.2011 10:37

... Československo, Poľsko, Nemecko, jar 1944. Som z druhej generácie tých, čo prežili holokaust. Šoa. Nesieme si tento odkaz vyrytý do našich životov krvavými písmenami. Naozaj patrí k vyvolenosti židovského národa?

Alebo je to tak, ako hlásajú naši rabíni, že len toho, koho Boh najviac miluje, toho najviac šľahá?
Viem veľa, ale mama nemala pravdu – nikdy nepochopím. Možno sa zmierim, možno odpustím, ale nezabudnem.

Ako toto mohol svet dopustiť? Oči nevidieť? Človek človeku spraviť?

Pre mňa to však nie je kapitola v učebnici histórie. Nie sú to len zimomriavky po tele a neveriace krútenie hlavou. Nie je to predstava nepredstaviteľného. Šoa nášho malého skúšaného národa.

Je to moja krv.

Moje gény.

Moje dedičstvo.

Moja mama.

Nemci ju odvliekli do koncentráku v druhej vlne deportácie Židov z východného Slovenska na jar roku 1944. Maďari vtrhli do Porubky pri Sobranciach krátko po Passoveri, niekedy v apríli a odvliekli židovské rodiny do tehelne v Užhorode. Babka s dedkom schovali mamu u jej vedúcej v salóne. Učila sa v meste za kaderníčku. Bola síce v ilúzii bezpečia, ale chcela byť pri svojich. Hovorila, že čakanie v úkryte bez toho, aby vedela, čo s nimi je, sa nedalo vydržať. Prihlásila sa sama. Spolu s rodičmi, s desaťročným bratom Mayerom, šestnásťročnou sestrou Blankou a dvadsaťročnou Sárou skompletizovala celú rodinu Jakubovičovcov.

"V tehelni sme strávili asi šesť týždňov. Okrem všade prítomného strachu o neistú budúcnosť život plynul svojím pomalým tempom v rámci akých-takých normálnych koľají. Nerobili sme nič, len čakali," rozhovorila sa raz mama.

Vravelo sa jej o tom tak ťažko…

Pauzy medzi vetami boli dlhé.

Nevedela nájsť slová. Minulosť ju obrala o pokoj na duši. Chceli sme vedieť, čo sa stalo s naším dedkom, babkou... a pochopiť celú tú záhadu židovskej viny, ktorá sa na nás z jej slov valila, ale pre jej vlastné dobro sme sa nepýtali. Boli sme radi, že mama je a že sa drží. S celým pakšamentom liekov a lekárskych predpisov, s reumou po tele, s omrznutými, necitlivými prstami na nohách, so zničenými nervami, poruchami trávenia bola pre nás hrdinkou.

Naozaj neviem, ako mama prežila a bola schopná dať život svojim trom dcéram.

Toto jedno nepochopím.

Zažila všetko.

Mala iba sedemnásť.

Bola krehká a nevinná.

Pre Nemcov len číslo...

Jedno z miliónov nepotrebných ľudských tiel...

Až neskôr som pochopila, prečo bolo jedlo prvoradé a strach, že bude hladná, ju prenasledoval celý život. Až neskôr som porozumela bolesti  v jej očiach. Nielen takej obyčajnej, ale ťaživej, hustej a nikdy nemiznúcej. Mama sa nevedela tešiť. Byť pokojná. Minulosť ju spútavala. Vždy sa cítila osamelá. Ako mladé dievča bola nenávidená.

Židovka.

V Slovenskom štáte, cez vojnu - druhoradá rasa.

Smradľavá zlodejka, prašivá, cudzia medzi svojimi. Nenávideli ju Slováci - jej vlastní, nenávideli ju Nemci - jej najväčší nepriatelia a nenávideli ju Maďari, pretože nebola jednou z nich. Vylúčená zo života bola doma iba medzi svojimi. Medzi Židmi.

Viem, že sa strašne bála. Mama sa nikdy neprestala báť. Bolo dávno po vojne a stále mala panický strach z policajtov, armády, vojakov, mužov v uniforme.

Spadla lyžička, ešte ani nedocvengla a mama už podskočila. Mysleli sme si, že jej pukne srdce.

Zažila bezprávie, keď na ňu iní, len preto, že boli kresťania, ukazovali prstom. Nič nemohla, ničomu nerozumela a len čakala, modlila sa medzi svojimi a prizerala sa, ako odchádzajú transportom bez návratu.
Na kabáte prišitá žltá Dávidova hviezda, oči pozerali do zeme.

Aj mamu zobrali.

Deportovali ju v rámci rodinného transportu – spolu s rodičmi, Blankou, Sárou a Mayerom. Nič nemali, iba holé životy. K učiteľke v Porubke si stihli odložiť nejakú bielizeň, ostatný majetok zostal doma napospas. Po trojdňovej ceste vo vagónoch pre dobytok došli do stanice s názvom Konečná.
Koncentračný tábor v Osvienčime...